O mne
Môj príbeh
Karaais – je meno mojej duše, v preklade znamená ochranca slnka, je mi to veľmi blízke, cítim silné prepojenie so slnkom.
Som dcéra, manželka, matka, babka….a sprievodkyňa pre tých, ktorí hľadajú sami seba.
Narodila som sa ako „nečakané prekvapenie“ mojej mame, ktorá bola v tom čase sama dieťa a ešte ďalšia moja „smelosť“ bola, že som sa narodila ako dievča. Keby som bola chlapec, bolo by to iné… ale dievča? Hmhmhm….
V pocite neprijatia som prežila takmer celý život.
Vo svojich 19 rokoch som sa vydala prvý krát, narodili sa mi dve dcéry a prvé manželstvo som prežila v kolotoči výchovy dcér starostlivosti o domácnosť a snahe všetko zvládnuť sama a hlavne mať všetko pod kontrolou. Vôbec som vtedy nevidela že som vtedajšiemu mužovi nedala priestor. Cítila som sa ako typická obeť. Manželstvo sa skončilo po opakovaných neverách.
Následne vstúpili do môjho života ešte dvaja muži, z ktorými som prežila istú časť života. Žila si ďalej v roli obete (vôbec som to nevnímala tak). Oba vzťahy sa skončili neverou. To už som bola v akej obeti…
V roku 2014 nastal zlom, kedy som si povedala, že už nechcem žiadneho chlapa (nebolo to až také jednoduché…..)
Na samotnom začiatku roku 2015 prišiel do môjho života opäť muž. Muž ktorý bol iný ako predchádzajúci muži v mojom živote. On sám bol podvádzaný v prvom manželstve, tak vernosť bola pre neho vysoká hodnota. Tak sme sa našli…
Zaľúbili sme sa a v deň mojich 50 narodením sme sa zobrali.
Tu je začiatok mojej cesty – cesty k sebe….
Pokračovanie mojej cesty
Môj druhý manžel prišiel do manželstva so zdravotným problémom, týkajúcim sa intímnej oblasti. Na začiatku sme si obaja svorne mysleli, verili a dúfali, že po návšteve lekára sa problém vyrieši.
Nestalo sa tak.
Po roku kolotoča vyšetrení a očakávaní som začala šípiť, že návšteva lekárov a užívanie liekov nie je správna cesta….
A tak som spolu s manželom začala študovať školu Etikoterapie. Štúdium bolo zaujímavé, obahacujúce zároveň plné bolestných odhalení .
Popri štúdiu etikoterapie sa mi otvorili nové cesty a ja som zrazu cítila, že to čo som doteraz robila ma nenapĺňa…., že moja cesta je iná, že ja som iná…
Jedno ráno na sklonku prebudenia som mala víziu, prišiel za mnou starší muž a povedal mi :
„Vy „budete liečiť ľudí“
a ja že: „Vy ma budete učiť“?
On : „nie, všetko čo potrebujete, viete“
A tu sa to stalo, vôbec som netušila ako to uchopiť, vŕtalo mi to v hlave a mala som pocit, že neviem nič. Tak sa začal môj kolotoč vymetania kurzov…
Absolvovala som ich niekoľko….
A stále „NIČ“ – stále som nemala v rukách to, o čo by som sa vedela oprieť. Tlačila som na seba, bola zo seba zúfalá. Neverila som si. Myslela som, že keď absolvujem ďalší kurz tak sa konečne nájdem… Ách jaj….
Prestala som navštevovať kurzy a pustila sa do praxe, začala som robiť techniky, ktoré som sa v kurzoch naučila.
Spomalila som sa, prestala na seba tlačiť a prišlo to.
Teraz už viem, že môžem a som veľmi vďačná, že môžem.
